Hladné Slovensko?!

Cesnak z Číny, mäso z Brazílie, sušené slivky z USA – hotový „svet na dlani“. Nedostatok domácich potravín na trhu, zvyšujúca sa nezamestnanosť, dražoba. Kedysi sebestačné Slovensko má vážny problém. O hrozbách, ktorým musí čeliť, zdravom rozume i opatreniach, ktoré by mohli krajinu vytiahnuť z biedy, som sa rozprávala s predsedom Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) Ing. MILANOM SEMANČÍKOM.

(Rozhovor bol do uzávierky môjho niekdajšieho „domovského“ týždenníka Púchovské noviny odovzdaný začiatkom apríla 2012. Do rubriky „Z archívu“ ho umiestňujem kvôli pretrvávajúcej aktuálnosti témy)

V súvislosti s vývojom vo svete sa čoraz častejšie začína skloňovať slovné spojenie „potravinová bezpečnosť”. Čo to potravinová bezpečnosť vlastne je a prečo sa o nej v poslednej dobe tak veľa hovorí?

Svetový potravinový summit v roku 1996 priniesol definíciu, podľa ktorej je potravinová bezpečnosť na akejkoľvek úrovni dosiahnutá vtedy, keď všetci ľudia v každom čase majú fyzický a ekonomický prístup k dostatočnej, bezpečnej a nutričnej výžive pre uspokojenie svojich stravovacích potrieb a preferencií na zabezpečenie aktívneho a zdravého života. V roku 2001 sa k tejto definícii pridal okrem fyzického a ekonomického aj sociálny prístup k výžive. Všeobecne prijímaná definícia vlastne poukazuje na štyri dimenzie potravinovej bezpečnosti – dostupnosť výživy, prístup k nej, použitie a stabilitu. Všetko sú to príliš vážne témy na to, aby sa podceňovali, pretože od nich závisí normálne fungovanie všetkých sociálno-ekonomických systémov. Nedostatok potravín a hlad na mnohých miestach sveta vyústil do sociálnych otrasov, výsledkom ktorých boli neraz zásadné politické zmeny. Aj preto má potravinová bezpečnosť mimoriadne veľký význam a všetky krajiny, ktoré v nemalej miere ovplyvňujú svetové dianie, si to uvedomujú. Potravinová bezpečnosť je dôležitá pre všetkých – štát, jeho ekonomiku, ale aj samotných občanov. Jednou zo základných povinností štátu je zabezpečiť dostatok kvalitných, zdravotne neškodných a cenovo dostupných potravín pre svojich obyvateľov. Pritom platí zásada, že čím vyššia je potravinová sebestačnosť, tým bezproblémovejšie je zabezpečenie výživy ľudí v čase krízy a prípadných medzinárodných konfliktov, počas ktorých dochádza k prerušeniu tovarových tokov. Preto sa každá vyspelá krajina snaží byť potravinovo sebestačná aspoň na 80 % a využíva na to existujúci potenciál, prípadne sa ho snaží posilniť.

Ako je na tom s potravinovou bezpečnosťou Slovensko?

Momentálne priam žalostne. Prieskumy našej komory, ale aj niektorých ďalších inštitúcií potvrdili, že v súčasnosti sa u nás predáva viac ako polovica potravín z dovozu, ktoré nahradili domáci tovar. Nejde pritom len o nenahraditeľné komodity, ktoré sa u nás nevyrábajú, ale v čoraz väčšej miere aj o nahraditeľné, ktoré sme v minulosti produkovali pre vnútorný trh my sami. Vytláčanie domácich výrobcov z pultov obchodných reťazcov spôsobilo útlm slovenskej produkcie, v dôsledku čoho sme stratili sebestačnosť takmer vo všetkých potravinárskych komoditách a zostali sme odkázaní na ich väčší alebo menší dovoz. Typickým príkladom je sektor bravčového mäsa, kde sme na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia boli sebestační, ba dokonca až mierne prebytkoví, ale momentálne pokrývame z vlastných zdrojov potreby vnútorného trhu asi na 34-35 percent. Neprodukujeme však ani dostatok vlastného ovocia a zeleniny, hovädzieho mäsa a v ostatných rokoch ani hydiny, takže pasívne saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskym a potravinárskym tovarom osciluje okolo hranice jednej miliardy eur, hoci za normálnych podmienok by mohlo byť oveľa nižšie alebo úplne nulové.

Vráťme sa nachvíľu späť do minulosti – kde sa všetky tieto problémy začali? Kde treba hľadať príčinu? Možno za zlomové obdobie považovať rok 1989 a obdobie, ktoré nasledovalo po ňom? Čo podstatné sa udialo?

Príčin je bezpochyby viac a všetky súviseli s nedostatočnou pripravenosťou na zásadné spoločensko-ekonomické zmeny. Agropotravinársky komplex sa dlhodobo podceňoval, jeho vývoj sa bez dostatočnej pripravenosti ponechal na trh, kde s ním však súperili neporovnateľne viac podporovaní zahraniční konkurenti, takže nešlo o rovnocennú hospodársku súťaž. Vážnym zlomom bol nekontrolovaný nástup obchodných reťazcov na trh, najmä zahraničných – ktoré boli a stále sú zväčša napojené na nadnárodné potravinárske koncerny. Keďže rýchlo ovládli trh s potravinami, svoju dominanciu začali využívať na presadzovanie vlastných obchodno-politických záujmov a diktovanie takých neúnosných podmienok, ktoré postupne začali vytláčať mnohých domácich dodávateľov z predajní. Politici domácu produkciu potravín zjavne podcenili v období pred vstupom SR do EÚ, keď až príliš často zdôrazňovali, že Európa je plná lacných potravín a všetko, čo si nevyrobíme za nízke ceny doma, jednoducho dovezieme zo zahraničia. Len čo sa však domáca produkčná základňa v mnohých komoditách oslabila, skončilo sa obdobie nízkych cien a import prestal byť lacný. Jednoznačne sa teda potvrdilo, že dovozy zahraničných prebytkov za nízke ceny sa realizujú len vtedy, keď pre ne existuje primeraná domáca konkurencia. Na to však všetci tí, ktorí ich pred niekoľkými rokmi označovali za jednu z výhod našej integrácie do EÚ, nemysleli a teraz sa tvária, akoby za všetko mohol niekto iný. V súčasnosti sme stratili sebestačnosť takmer vo všetkom, azda len s výnimkou obilnín, v ktorých produkcii sme stále prebytkoví. Okrem iného aj preto, že sa sústavne znižuje rozmer našej živočíšnej produkcie, s čím súvisí tiež pokles spotreby zrnín na kŕmenie hospodárskych zvierat.

Prvé „zlé“ hlasy, upozorňujúce na hroziacu likvidáciu domáceho poľnohospodárstva a potravinárstva pritom zaznievali ešte predtým, ako sa Slovensko stalo členom EÚ. Stratégia bola zrejmá a jasná – agresívna politika, ktorou nadnárodné koncerny držia „v šachu” domácich producentov, cielená likvidácia domáceho agrosektora a lokálnej konkurencie a z nej vyplývajúca závislosť na cudzích zdrojoch… O tom, či sa predpovede naozaj splnili, sa dnes naozaj nedá veľmi špekulovať…

Veru nie, lebo všetko to, čo naznačujete vo svojej otázke, sa aj reálne splnilo. Ako som už uviedol, máme menej ako 50-percentnú potravinovú sebestačnosť, teda takú nízku, že v tomto smere zaostávame dokonca aj za Maltou, ktorá má oveľa horšie podmienky na poľnohospodársku výrobu. Slovensko dopustilo oslabenie svojej výrobnej základne v takom rozsahu, že sa pomaly môže porovnávať s rozvojovými krajinami. Naši susedia z Visegrádskej štvorky takisto museli a musia čeliť tlakom dovozov, ale napriek tomu udržali predaj domácej potravinárskej produkcie aspoň na 70-percentnej a vyššej úrovni. U nás sme však dlho namiesto budovania spotrebiteľského patriotizmu viedli občanov skôr k príklonu k cudzím tovarom a teraz za to zbierame neradostnú úrodu. Neradno však plakať nad rozliatym mliekom, treba si vysúkať rukávy a pustiť sa do cieľavedomej práce. Žiadny iný recept neexistuje.

Ako sú na tom iné európske krajiny a ako je možné, že situácia u nás zašla až takto ďaleko?

V susedných nových členských krajinách EÚ predávajú zhruba 70-85 % domácich potravín, u nás 45-46 %. V západnej Európe sa tento predaj pohybuje od hranice 80 % a viac, pretože tamojší obyvatelia veria domácim produktom a uvedomujú si, že ich kupovaním dávajú prácu domácim ľuďom, ktorí zasa môžu zarobené príjmy vynakladať na kupovanie iných tovarov a služieb. Tieto súvislosti sú logické, avšak príklad Slovenska naznačuje, že nemusia byť každému zrejmé. Zatiaľ čo staré členské krajiny prešli dlhým obdobím budovania spotrebiteľskej dôvery v domácu produkciu – často podporenej aj masívnymi kampaňami hradenými z verejných zdrojov – v našej krajine sa domácim výrobkom robila skôr antireklama. A to, žiaľ, nezostalo bez následkov.

Čo na to Európska únia? Slovenskí poľnohospodári sa sťažujú na dlhodobo pretrvávajúcu diskrimináciu a nerovnomerne nastavené podmienky  – ako konkrétne sa prejavujú? Diskrimináciu podľa vás prináša aj reforma spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ na roky 2014-2020 – v čom vidíte najväčší problém? Ako je vôbec možné, že v rámci EÚ, filozofiou a  ambíciou ktorej bolo „zjednotenie”, takáto závažná diskriminácia vôbec vzniká?

Európska únia sa tvári, že je všetko v poriadku, ale my to tak rozhodne nepociťujeme. Od integrácie sme očakávali zlepšenie podmienok na rozvoj nášho agropotravinárskeho komplexu, no to sa rozhodne nestalo. Hoci Brusel hovorí o spoločnej poľnohospodárskej politike, v skutočnosti uplatňované pravidlá sú dvojrýchlostné – s vyššími podporami pre staré a nižšími pre nové členské krajiny. Z dlhodobého hľadiska to nemôže priniesť vyrovnanú hospodársku súťaž, čo sme už mali možnosť pocítiť nielen my, ale aj Česi, Maďari a mnohé ďalšie nové členské štáty, ktoré doplatili na nízke podpory ďalším poklesom svojej poľnohospodárskej produkcie. Európska komisia síce s obľubou argumentuje, že po vstupe Slovenska do EÚ sa zvýšil objem podporných prostriedkov do nášho agrosektora, čo je naozaj pravda. Lenže nehovorí aj to, že nie je rozhodujúce, či naši roľníci dostávajú viac alebo menej peňazí ako pred integráciou, ale to, či dostávajú toľko, ako ich západoeurópski konkurenti. Ak totiž položíme na misky váh všetky priame podporné prostriedky, zdroje z Programu rozvoja vidieka, štátnu pomoc a ostatné národné zdroje, naši poľnohospodári dostanú na hektár pôdy takmer trikrát menej peňazí ako napríklad v susednom Rakúsku. A v takomto prípade je naozaj iluzórne hovoriť o rovnocennej hospodárskej súťaži na spoločnom trhu. Nečudo, že mnohí naši roľníci začínajú byť čoraz viac presvedčení, že diskriminačne nastavené pravidlá neboli náhodné a ich cieľom nebolo ani tak podporiť rozvoj domácej výroby, ale skôr získať náš trh na export západoeurópskych prebytkov.

Otvorenie trhov, vstup nadnárodného kapitálu, likvidácia domáceho agrosektora, „boom“ produktov, dovážaných zo zahraničia, závislosť na cudzích zdrojoch, zvyšovanie nezamestnanosti, nárast chudoby, putovanie ziskov do rúk nadnárodných spoločností – výborne a do detailov premyslený „globalizačný” plán. Jedna z definícií globalizáciu charakterizuje ako  proces, v ktorom už nebudú existovať nijaké národné produkty, nijaké národné korporácie ani národný priemysel. Čo na to hovoria slovenskí poľnohospodári a potravinári? Existuje spôsob, ako z toho von?

Sú to príliš odvážne a podľa nášho názoru aj nesprávne predstavy a teórie. Samozrejme, kapitál by pri svojom pohybe najradšej nemal žiadne obmedzenia, ale sú hodnoty, ktoré sa jednoducho musia rešpektovať. Obzvlášť v stravovaní a výžive ľudí nie je namieste, aby sa celý svet zásoboval potravinami z oblastí a štátov, kde sa vyrobia najlacnejšie. Veľmi dôležitým kritériom je, alebo by mala byť, čerstvosť potravín, ktorá je tým väčšia, čím sú kratšie prepravné vzdialenosti na ceste ku konečnému spotrebiteľovi. Vo vyspelom zahraničí sa už rozvíjajú rôzne modely a systémy väzieb medzi výrobcami a spotrebiteľmi – napríklad „Poznaj svojho farmára“. Rozširuje sa tiež rozvoz čerstvých potravín na základe elektronickej alebo telefonickej objednávky, ktorý šetrí ľuďom čas a nenúti ich míňať ho nákupmi v obchodoch. Tieto systémy nefungujú a ani nemôžu fungovať na globálnych princípoch, pretože sú založené najmä na regionálnych princípoch. Čím skôr si to spotrebitelia uvedomia a budú sa o takéto modely zaujímať, tým skôr sa stanú skutočnosťou. Netvrdíme, že cesta dopredu bude jednoduchá, ale rozhodne nie je nemožná. Slovensko si však musí ujasniť, aké poľnohospodárstvo a potravinárstvo vlastne chce, čo od neho očakáva a aké podmienky vytvorí pre jeho rozvoj. Veľmi dôležitá bude tiež systematická práca so spotrebiteľom, ktorý musí dostať informácie o domácich i dovážaných potravinách a všetkých súvislostiach, ktoré sú s nimi spojené. Sme presvedčení, že je potrebné vytvoriť legislatívne podmienky na zabezpečenie trvalo udržateľnej propagačno-informačnej kampane a celkové zvýšenie podpory predaja našej vlastnej produkcie. Predpokladáme, že toto všetko by mohla obsahovať pripravovaná strednodobá koncepcia rozvoja nášho odvetvia a na ňu nadväzujúce dokumenty. Ak získajú širšiu politickú a spoločenskú podporu, mohli by sa stať odrazovým mostíkom na ceste stabilizácie a postupného rozvoja agropotravinárskeho komplexu i celého vidieckeho priestoru, vrátane zamestnanosti vidieckeho obyvateľstva.

Spomenuli ste pripravovanú koncepciu rozvoja poľnohospodárstva a potravinárstva…Znamená to, že Slovensko podobnú strategickú víziu budúcnosti odvetví, na ktorých stojí a padá hospodárstvo, doteraz nemalo?

Prístupy štátu k poľnohospodárstvu a potravinárstvu sa u nás zvyčajne menia podľa toho, aká vláda sa dostala k moci, prípadne aká konkrétna osoba zasadla do kresla ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. To určite nie je dobré, pretože chlebové odvetvie sa môže rozvíjať len vtedy, keď má ujasnené koncepčné kroky, ktorých realizácia nezávisí od politickej moci, či predstáv nejakej konkrétnej osoby. Dúfame, že strednodobá koncepcia, ktorú už rezort spracováva v súčinnosti so samosprávou, jasne ukáže, kam by sa toto odvetvie malo uberať a aké podmienky sa musia vytvoriť pre jeho rozvoj. Určité koncepcie síce boli spracované aj v minulosti, ale chýbali im realizačné výstupy a opatrenia, ktorými sa malo zabezpečiť splnenie vytýčených cieľov. Navyše po zmene vlády nechcel nový kabinet akceptovať zámery toho predchádzajúceho, takže o dlhodobých systematických prístupoch sa vlastne nedalo vôbec hovoriť. Preto by sme v súvislosti s pripravovanou koncepciou uvítali, keby si ju osvojila čo najširšia časť politického spektra, aby ju po nasledujúcich parlamentných voľbách nestihol osud jej predchodkýň.

Slovensko sa malo medzičasom zmeniť na „smetisko západnej Európy” – tá má na náš trh dodávať všetko, čo nechcú kupovať tamojší zákazníci, často pritom ide doslova o „odpad”, ktorý by sa na západe nepredal. Minuloročný prieskum Asociácie spotrebiteľov Slovenska ukázal aj to, že nadnárodné koncerny balia pre rôzne krajiny odlišnú kvalitu produktov – na Slovensko sa pochopiteľne dostáva tá horšia.  Uvedomujú si tento fakt slovenskí spotrebitelia? Sme k pôvodu potravín ľahostajní a je  pre nás dôležitá len cena?

Doterajší vývoj potvrdzuje, že naši spotrebitelia si to dostatočne neuvedomujú. Nemožno sa však tomu čudovať, pretože nikto s nimi doteraz cieľavedome nepracoval a dostatočne ich o všetkých týchto súvislostiach neinformoval. Mnohí konzumenti síce do rôznych ankiet a prieskumov uvádzajú, že v obchode hľadia najmä na pôvod tovaru a uprednostňujú domáce potraviny, ale v skutočnosti sa výrazne nechajú ovplyvniť cenou. Samozrejme, všetkých nemožno hádzať do jedného vreca, no väčšia časť obyvateľstva reaguje predovšetkým na cenové podnety, hoci tie bývajú neraz mätúce. Napríklad kilogram kurčaťa, v ktorom je 30 – 40 % zamrznutej vody, je síce lacnejší ako kilogram takého, ktoré obsahuje minimálny podiel vody, no v prepočte na „čisté“ mäso sa tento pomer zmení. Spotrebiteľ to však zväčša nevidí a v obchode hodnotí iba jednotkovú cenu.

Osobitnou kapitolou je chémia v potravinách, ktorej sú spotrebitelia nútení prijímať čoraz viac. Chémia „pomáha” zlacňovať vstupné náklady výrobcov – ceny čoraz nekvalitnejších potravín však napriek tomu naďalej stúpajú. Objavujú sa alergie, hormonálne poruchy, neplodnosť, rastie počet pacientov so zhubnými ochoreniami. Za potraviny sa v dnešnej dobe platí aj zdravím – ako to bolo s chémiou kedysi a ako je to dnes?

V princípe platí, že zdraviu škodlivá chémia by do potravinového reťazca nemala vstupovať a nemali by ju teda obsahovať žiadne na trhu ponúkané potraviny. Kontroly Štátnej veterinárnej a potravinovej správy i Úradu verejného zdravotníctva však potvrdzujú, že vo výrobnom procese sa tieto princípy nedodržiavajú rovnako. Nie je náhodné, že potravinové škandály prepukajú v súvislosti s dovážanými potravinami, pričom všetky doterajšie zistenia predstavujú len povestnú špičku ľadovca. Konvenčným spôsobom vyrábané potraviny – ak sa v procese ich výroby dodrží všetko tak, ako by sa malo – by mali byť zo zdravotného hľadiska rovnako bezpečné, ako ktorékoľvek iné. Ak to tak nie je, potom došlo niekde k pochybeniam, ktoré by sa stávať nemali.

„Tlačí” SPPK na farmárov a producentov aj po tejto stránke?

Áno, hoci naši členovia sú v komore dobrovoľne a v praxi nemusia počúvať žiadne jej podnety a odporúčania. Trváme však na tom, že členská základňa má dodržiavať etické pravidlá vo svojom podnikaní, čo súvisí aj s kvalitou jej produkcie. Potravinári nás v ostatnom čase upozorňujú, že obchod od nich vyžaduje nízke ceny dodávaného tovaru, bez ohľadu na jeho kvalitu. Podstatné je, aby nebol chybný zdravotne. Metóda „dajte nám hocičo, len nech je to lacné a ľudia sa z toho neotrávia“, preniká do obchodnej praxe čoraz viac. Aj to by mali mať na pamäti naši spotrebitelia, keď niekedy neveriacky krútia hlavami nad veľkými cenovými rozdielmi v ponuke potravín v obchodnej sieti.

Čo Slovensko, slovenskí poľnohospodári, geneticky modifikované organizmy (GMO) a  americká agrochemická spoločnosť Monsanto, ktorá stojí „v čele genetiky”, vyrába viac ako 90 percent geneticky modifikovaných osív a sídli a obchoduje aj u nás? Monsanto je obviňované z toho, že geneticky modifikovanými organizmami zámerne kontaminuje  a „sterilizuje” tradičné plodiny na celom svete, agresívnymi pesticídmi a herbicídmi likviduje aj pôdu. Monsanto má dnes na krku obrovský počet závažných obvinení, počet štátov, ktoré sa proti mamutej nadnárodnej firme ozývajú, stále pribúda. V Indii bola napríklad rekordná neúroda kvôli geneticky modifikovanej bavlne od Monsanta – v roku 2009 tam spáchalo samovraždu viac ako 17- tisíc farmárov. V marci tohto roku vyšli do ulíc aj poľskí včelári, ktorí pred ministerstvom pôdohospodárstva vysypali haldy mŕtvych včiel – práve tie sú totiž na GMO a pesticídy, v ktorých je Monsanto svetovým „preborníkom”, mimoriadne citlivé. Nejde pritom o nijaké konšpiračné teórie, ale o holé fakty, ktoré mimoriadne závažne súvisia aj s tým, čomu hovoríme potravinová bezpečnosť…Je aj toto téma, ktorá je pre vás aktuálna a ktorú dnes treba brať do úvahy?

Problematika GMO sa rieši na medzinárodnej úrovni a Slovensko aj v tomto smere dôsledne dodržiava legislatívu EÚ. Spoločenstvo – ako je všeobecne známe – zaujíma vo vzťahu ku GMO dosť rezervovaný postoj, za čo býva niekedy aj dosť kritizované. Najhoršie je, že táto téma sa pred verejnosťou prezentuje dosť jednostranne – podľa toho, či sú šíritelia informácií zástancami alebo odporcami GMO. Chýbajú najmä vedecky podložené nezáväzné štúdie odborníkov, pretože väčšina z tých doterajších bola financovaná buď jednou, alebo druhou stranou, čo musí v očiach nezaujatých pozorovateľov vzbudzovať pochybnosti o ich objektívnosti. Slovensko má prijatú pomerne prísnu legislatívu na pestovanie geneticky modifikovaných plodín, no ich väčšiemu rozšíreniu bráni nielen to, ale aj absencia domáceho odbytu. Naša komora dlhodobo presadzuje, aby sa touto problematikou zaoberali odborníci bez väzieb na výrobcov alebo ochranárov a aby sa všetky rozhodnutia opierali o objektívne informácie. Je ťažké zaujímať správne postoje k niečomu, o čom sa šíria také protichodné informácie, ako práve v tomto prípade. Slovenský a európsky trh je ku GMO rezervovaný, čo poľnohospodári rešpektujú. Netreba však zabúdať, že značné množstvá sóje na kŕmne účely, kde genetické modifikácie dominujú, dovážame.

Ľuďom sú čoraz vzácnejšie domáce produkty – mäso z doma vychovaných zvierat, ktoré nie sú kŕmené hormónmi a mäsokostnou múčkou, domáce vajíčka, chutné ovocie a zelenina vypestované bez použitia chémie. Do módy prichádzajú aj farmárske trhy, plné domácich produktov – možno to považovať za znak toho, že nálada spotrebiteľov sa pomaly mení? Začíname si konečne uvedomovať, čo má naozajstnú hodnotu?

Zdá sa, že správanie spotrebiteľov sa naozaj začína meniť, no do akej miery je tento trend intenzívny a trvalý, to sa ešte len ukáže. Sme presvedčení, že pozitívnu úlohu môžu v tomto smere zohrať aj samotní obchodníci a výrobcovia. Podmienkou však je, aby spolu optimálne komunikovali a mali záujem o predaj domácej kvality. A v tomto smere obchodné reťazce, prostredníctvom ktorých sa u nás predáva zhruba 80 % všetkých potravín, niekedy akoby išli vlastnou cestou a presadzovali len svoje záujmy. Podľa nás aj preto je momentálne v ich ponuke viac ako polovica potravinárskeho tovaru z dovozu, čo nás zaraďuje aj za také krajiny, ktoré majú oveľa horší produkčných agrárny a potravinársky potenciál.

Nemohlo by nám byť vzorom susedné Rakúsko, ktoré je považované za priekopníka ekopoľnohospodárstva? Na jeho území je dnes asi 20-tisíc ekofariem, schopných zásobovať  obrovské množstvo domácností, ale aj škôl, či nemocníc – štát tento spôsob pestovania navyše masívne podporuje. Chodia slovenskí farmári  „po rozumy” aj sem? Prečo v tomto ohľade stále zaostávame?

Základné príčiny treba vidieť v kúpnej sile západoeurópskych a našich spotrebiteľov. Ekologické potraviny sú o dosť drahšie ako konvenčné, takže aj v krajinách s vyššou životnou úrovňou ako na Slovensku k nim zatiaľ inklinuje len menšia časť populácie. Teda ani na rakúskom trhu „nehrajú prvé husle“, hoci na prvý pohľad to tak azda môže vyzerať. Ekologické poľnohospodárstvo však už ani u nás nie je celkom v plienkach a viaceré veľké podniky prešli celé do takéhoto systému hospodárenia. Odbyt niektorých produktov ale musia hľadať v zahraničí, pretože doma chýbajú potrebné spracovateľské kapacity. Problém má teda viac rozmerov, ktoré sa odvíjajú predovšetkým od toho, čo si kto môže dovoliť.

Slovensko sa stalo lacnou továrňou plnou nájomných otrokov – na najúrodnejšej pôde dnes stoja fabriky a nadnárodné hypermarkety, poľnohospodári zápasia o prežitie, ľudia majú hlboko do peňaženiek a sú odkázaní na potraviny z dovozu, ktorých kvalita je v mnohých prípadoch otázna. Aká budúcnosť nás podľa vás čaká? Dokážeme sa ešte vrátiť naspäť? Čo by mohol a mal pre nápravu tohto chorého stavu urobiť každý jeden z nás?

Predovšetkým by sme mali viac rozmýšľať o dôsledkoch svojho konania. Globalizačné trendy a ich negatívne vplyvy síce určite celkom nezastavíme, ale môžeme ich aspoň zmierňovať tak, aby nás zasahovali čo najmenej. Ak pochopíme, v čom spočíva skutočná kvalita potravín a začneme si viac vážiť a kupovať domáci tovar, pomôžeme sebe i celej našej krajine. Platí to totiž nielen o potravinách, ale aj o ostatných tovaroch a službách. Keď budeme kupovať a žiadať tie, ktoré pochádzajú z dovozu, budeme dávať prácu ľuďom v zahraničí a sami prispejeme k odlivu peňazí, ktoré by inak mohli cirkulovať v našej ekonomike a prinášať úžitok našim obyvateľom. Predstavitelia štátu, profesijnej samosprávy i samotní výrobcovia môžu vymýšľať všetko možné na zvýšenie predaja domácej produkcie, no bez samotného spotrebiteľa nedosiahnu nič. Skúsme si teda viac všímať, čo vlastne kupujeme, začnime prejavovať viac spotrebiteľského patriotizmu a potom sa určite začneme posúvať dopredu zo súčasnej zložitej situácie.

Za rozhovor poďakovala Lucia Žatková